Zoznámenie

Asi po hodine museli Mijiny rodičia odýsť. Keďže návštevné hodiny ešte neskončili, rozhodli sa Miki a Erik ešte ostať. Mija sa pozerala raz na jedného raz na druhého. Erik sedel v kresle pri posteli a nespúšťal ju z oči. Miki stála opodial a tiež ju sledovala. Obaja mali na tvárach ešte stále ustaraný výraz. Najskôr ešte nepredýchali správu ktorú sa dozvedeli od doktora.

Mija upriamila svoju pozornosť na stolík vedľa postele. Ležala na ňom kniha. Bola v tvrdej väzbe svetlo modrej farby, na obale vyčnieval obrovský strom s mohutmou korunou. Jeho listy boli sfarbené svetlo zeleno, každý mal iný tvar. Na papieri vyzerali akoby sa s nimi pohrával vietor.

Erik si všimol Mijin záujem o knihu. Vzal ju do rúk a podal jej ju. „Mesačná lúka. Čítal som ti ju kým si bola v bezvedomí.“

Mija si vzala knihu do rúk. Na končekoch rúk pocítila mravenčenie, akoby sa dotýkala niečoho známeho. Pomaly si knihu obzrela z každej strany. Na obale bol ozdobným písmom napísaný názov. Otvorila ju na prvej strane. Vo vnútri bolo na konci v pravom rohu meno autora. Zakari Martin.Mije sa to meno vrilo hlboko do mysle. Mala pocit akoby ho už niekde videla. Pomali prechádzala všetky stránky, kniha nemala žiadne obrázky.

Zatvorila ju a podala späť Erikovi. Ten ju položil späť na stôl pri posteli. Mija si sadla a znova si začala oboch prezerať.

,,Tak... ja sa ešte raz predstavím, Miki Herlock.“ Miki vyčarila žiariví úsmev a utrela si slzy. ,, Začneme teda znova kím sa ti nevrátia spomienky.“

Erik sa naklonil dopredšie a tiež sa predstavil. ,, Ja som Erik Archer. Keď budeš niečo potrebovať, pomôžeme ti.“

Mija sa na nich usmiala. ,,Aj ja vás rada spoznávam.“

Miki s Erikom sa na seba pozreli a tváre sa im rozžiarili od šťastia. Miki sa na ňu zvalila a pevne ju objala. Mija najprv nevedela čo má robiť, no potom sa rozhodla že urobí to čo Miki. Pomaly zdvihla ruky a tiež ju objala. Po chvíli sa pridal aj Erik. Všetci traja sa na tej posteli objímali. Keď sa konečne odtiahli vo dverách sa objavila sestrička. ,,Tak banda, koniec návštevy môžete prísť zase zajtra.“

,,Nemôžeme ešte chvíľu ostať?“ Spýtal sa Erik.

Sestrička rázne pokrútila hlavou. Miki aj Erik sa teda rozlúčili s Mijou a odišli. Sestrička podišla k posteli. ,,Tak o chvíľu bude večera, potom pre teba prídem. Volám sa Karmen Sortierová. Keby niečo, tak ma zavolaj, hneď prídem.“

Mija prikývla a vyčarila pre ňu úsmev. Keď odišla, Mija sa posadila a poriadne sa porozhliadla po izbe. Odhrnula posteľnú bielizeň a postavila sa na nohy. Sprvu sa jej podlomili kolená a nedokázala sa udržať na nohách. Pridržala sa teda steny a prešla k zrkadlu. Poriadne sa pozrela na svoj obraz v zrkadle. Hľadelo tam na ňu dievča nízkej postavy, malo neupravené, dlhé havranie vlasy a strieborné oči. Jej postava bola nečitateľná keďže cez nemocenské pyžamo nebola vidieť. Malo chudú tvár a na dotyk jemnú pleť. Jemne si prstami prechádzala po krivkách tváre a skúmala samú seba v zrkadle.

,, Si trocha neupravená, ale zajtra to bude vidieť lepšie.“ Zaznelo odo dverí a Mija sa mierne vyľakala. Stála tam sestrička Karmen Sortierová a šibalsky sa na ňu usmievala. ,,To dievča, Miki, z teba zajtra spraví človeka. Aspoň tak mi to povedala, tak sa máš na čo tešiť.“

Mija len prikývla a pozorovala sestričku ako berie z vešiaka pri dverách župan a ide k nej. Pomohla jej ho obliecť a vyprevadila ju z izby. ,,Teraz je čas na večeru.“

Mija poslušne nasledovala sestričku chodbou a spolu s ňou vošla do veľkej miestnosti s množstvom stolov, za ktorými sedeli deti asi v jej veku. Sestrička ju zaviedla k jednému zo stolov a posadila. Pri stole už sedeli dvaja ľudia. Dvaja chlapci. Jeden vysoký odhadom v Mijinom veku, mal svetlé gaštanové vlasy a oči zlatej farby, na sebe mal oblečené vyťahané tričko a tepláky. Druhý chlapec bol o čosi mladší, bol nízky s blond vlasmi v ktorých sa nachádzal melír modrej farby, jeho oči mali nádych hnedej farby.

Po niekoľkých minútach Mije priniesli večeru. Na tanieri mala mäso a ryžu, v malej miske bola polievka. Mija sa na obe pozrela no nič nerobila. Sestrička sa venovala jednému malému dievčatku a tak si nevšimla že má malí problém. S otázkou si prezerala príbor aj jedlo.

Ten starší chalan, čo sedel oproti, ju pozoroval so zamračeným výrazom. Keď ho začalo unavovať ako len hľadí no neje ozval sa.

,,Ak ti to nechutí, Tak to choď zaniesť a zober si iné. Tým že na to pozeráš z toho nič nevykúzliš.“

Mija naňho nechápavo pozrela. ,,Ne... nevykúz.... nevykúzlim? Čo to je?“

Teraz na ňu hľadel nechápavo zasa on.

Po pár minútach prišla znova sestrička. ,,Myslím že jej to nevonia.“ Oznámil jej chalan.

Sestrička sa pozrela na tanier a potom na Miju. ,,Mija, vieš čo je lyžička, vidlička a nožík? Polievka? Mäso?“

Mija pokrútila hlavou. Chalan oproti stále len nechápavo pozeral raz na Miju raz na sestričku. Sestrička si to všimla a podišla k nemu. ,, Tu Mija stratila pamäť, tak veľa vecí zabudla a nevie si, zatiaľ dúfam, spomenúť.“

Chalan sa začervenal od hanby a prikývol. Sestrička ho pohladila po vlasoch a išla späť k Miji. Začala jej vysvetľovať čo je čo a keď sa zdalo že rozumie a chápe odišla k ďalšiemu stolu. Chalan oproti ju neustále pozoroval ako je. Keď zdvihla hlavu a pozrela sa na neho usmial sa.

,,Som Samuel Longest, rád ťa spoznávam.“

Mija na neho mlčky pozerala. Samuelovi potom cvaklo. ,,Oh ty asi ešte nepoznáš svoje meno čo? Myslím že ťa Karmen nazvala M.... Mija! Rád ťa poznávam.“

Zasa ticho. Po chvíli otvorila ústa. ,,Aj ja teba.“ A žiarivo sa usmiala.

Samuel sa na ňu tiež usmial a znova začal jesť svoju večeru. Mija sa znova pustila do tej svojej.

,, Tak čo? Vidím že to zvládaš docela dobre. Samuel keď doješ môžeš kľudne ísť na izbu.“

,, Jasan! A.... Ako sa prosím volá?“

Sestrička sa pousmiala. ,, Mroslava Kross. Má 17, je o rok mladšia ako ty.“ Zobrala Miji tanier ktorý bol už prázdny a odišla s ňou späť do izby.