Stratená pamäť

Bicyklami to išlo ťažko, hlavne po nerovnom povrchu. Po chvíli museli zoskočiť a bicykle si ťahať. Miki a Mija verili Erikovi že pozná cestu a poslušne išli za ním. Asi po pár minútach cesty prišli k rokline. ,, Mali by sme sa vrátiť, Erik. Tu je to nebezpečné, nesmieme chodiť k rokline!“ Protestovala Miki. ,, A okrem toho je to príliš úzke, bicyklami tade neprejdeme! A možno ani bez nich.“

Erik sa pozrel dolu do rokliny a potom na skalu ktorou sa dalo prejsť na druhú stranu. Miki mala pravdu. Okraj bol až priveľmi úzki, to si musel priznať aj Erik. Ale naspäť sa už nedalo ísť. Trvalo by to moc dlho, keby prídu veľmi neskoro otec sa ho bude pýtať kde boli ked´ prišli tak neskoro. No zároveň sa bál že by on alebo dievčatá spadli.

S úsmevom sa na ne otočil a povedal: ,, Nebojte sa! Bicykle necháme tu a zajtra pre ne prídeme, teraz už neni čas sa vrátiť. “ Zoskočil z bicykla a oprel ho o strom. ,, Tak, a teraz si zapamätám kde som ho položil a ide sa! “

Dievčatá ho teda poslúchli a opreli si svoje bicykle o strom a vyrazili za Erikom. Ked´že bola cesta úzka, báli sa pádu dole. Zadržiavali sa skaly a pomaly postupovali dopredu otočený chrbtami ku skale. Miki raz zakopla a zhodila dole pár kamienkov. Pohybovali sa poli.

„ Hlavne sa nepozerajte dole!“ zakričal im Erik. „ Aby sa vám nezatočila hlava a nespadli ste dole. Už tam skoro budeme, ešte kúsok.“

Erik už bol na konci a rýchlo zoskočil zo skaly na rovnú zem. Dievčatá boli kúsok za ním, povzbudzoval ich aby to zvládli. Miki už tiež bola na konci, a tiež zoskočila na zem k Erikovi. Mija, ktorá bola posledná, sa tiež pomaly dostávala na koniec.

„ Dobre ešte kúsok, Mija! To zvládneš!“ Povzbudzovala ju Miki.

Mija už bola úplne na konci. Od kamarátov ju delila malá priepasť. Erik k nej načiahol ruku aby jej pomohol. Mija sa však bála: „Nechcem spadnú! Nechcem spadnúť!“Zhlboka sa nadýchla a skočila. V tej chvíli zatvorila oči a cítila ako sa odrazila od skali. Po chvíli pocítila pod nohou pevnú zem a otvorila oči. S úsmevom sa na ňu dívali Erik aj Miki. Usmiala sa a chystala sa dopadnúť na zem aj druhou nohou, avšak stála na kraji rokliny, zem sa pod jej nohami zosypala.

„ MIJAAAAAAAA!“ Počula ako Miki a Erik volajú jej meno. Nestihla ani vykríknuť, cítila ako padá a nevedela tomu zabrániť. Posledné čo vie je že ked´ padala, vydela vydesené tváre svojich priateľov a to ako Erik rýchlo niekam beží a Miki plače. Posledné čo cítila kým ju zahalila tma bola strašná bolesť pri dopade a pach krvi. Ešte malú chvíľu vnímala okolie a počula ako Miki niečo kričí. Chcela jej odpovedať, ale nemohla. A potom ju zahalil závoj čiernej ničoty, nič necítila, nič nepočula, nič nevnímala, iba sa vznášala vo svete plnom čierňavy.

O 8 ROKOV NESKôR

Počula hlas. Bol láskavý, hrejivý a hlasný. Niečo jej hovoril, niekam ju viedol. Išla za ním, nechala sa ním viesť. Šepkal nejaké slová ktorým nerozumela. Stále bol d´aleko, no cítila že sa približuje. Zrazu uvidela svetlo. Bolo jasné a žiarivé. Chce sa ho dotknúť, túžila po tom. Pomaly k nemu vystrela ruku. Bolo hrejivé, jeho jas osvetlil celé jej telo.

Pod svojim telom cítila niečo mäkké, na sebe mala niečo jemné. Najprv počula hlas, ten za ktorým šla, teraz bol zreteľnejší. Nevedela však komu patrí. Pomali otvorila oči, potom pohýbala prstami. Nachádzala sa v čisto bielej miestnosti. Bola malá, okolo bolo veľa kvetov. Po pravej strane sa nachádzalo okno. Miestnosť bola osvetlená slnečným svitom, ale aj lampou. Pomaly otočila hlavu v pravo. Vankúš pri tom vydal zvuk. Bolo tam kreslo a v ňom chlapec, práve zdvihol hlavu jej smerom. Z tváre mu vyčítala aký je šokovaný.

Priam rýchlosťou svetla sa postavil z kresla pri posteli a s knihou v ruke vybehol z miestnosti. Ked´ vyšiel niečo začal kričať a o chvíľu prišli do miestnosti nejaký iný ľudia. Dvaja páni v bielom, jedna pani v ružovom a dievča. Jeden z pánov podišiel k nej a prihovoril sa : „ Ahoj! Som doktor Iselsky, počuješ ma?“

Pomaly prikývla. Chlapec s dievčaťom skoro odpadli ked´ ju videli sa hýbať. Chlapík čo sa predstavil ako doktor vytiahol niečo z vrecka. Pridržal to pred ňou a zapol. Oslepilo ju prudké svetlo. Rýchlo si zakryla oči. Doktor ten prístroj vypol a chytil jej ruky a pokúšal sa jej ich dať dole. Po chvíli sa mu to podarilo. „ Vyzerá to tak že aj oči má v poriadku, motorické funkcie tiež fungujú. Je v poriadku, môžete ísť bližšie. “ Doktor pokýval hlavou smerom k chlapcovi a dievčaťu ktorí už plakali. Prebehli popri doktorovi a postavili sa vedľa postele, dievča ju chytilo za ruku. Bolo pekné, malo svetlo orieškové dlhé vlasy, oči mala uplakané a hnedé a mala pekné nechty. Chlapec mal na krátko ostrihané blond vlasy a zelené oči, tiež uplakané.

„ Už som volal rodičom. Oh Mija, už som si myslel že sa nezobudíš!“ Chlapec sa rozplakal ešte viac. Dievča nezaostávalo. „Mija, Mija, Mija? Kto je to?“