Prológ

          Bol chladný novembrový deň v malom mestečku Alora roku 2032. Obloha bola čierna a na malom cintoríne bolo počuť iba hlas farára Augustína ktorí prednášal popri spúšťaniu truhli : ,,Nech tvoja duša odpočíva v pokoji. Amen." Pri hrobe Marry Jackynsovej stáli jej manžel Adam a dcéra Kailin, 8 ročne dievčatko s plavými vlasmi a prekrásnymi teraz uplakanými modrými očami, a syn Rickardo, 12 ročný chlapec so zlatistými vlasmi a rovnako modrými očami ako jeho sestra.

           Aj keď už všetci odišli na cintoríne ostali už len oni. Kailin ešte stále plakala nad matkiným hrobom a kŕčovito zvierala kvet ktorý pre mamu odtrhla v jej prekrásnej záhrade. Bola to ruža ktorú sama vypestovala, mala nádherné ružové lupene a veľmi ostré tŕne ktoré sa jej zabárali do kože a zanechávali po sebe len malí červený potôčik, ktorí stekal aj na matkin hrob.

            Pristúpil k nej Rickardo a pevne ju objal. Vnímala jeho vôňu, bola jej taká známa ale zároveň taká vzdialená. V jeho objatí sa cítila bezpečne. ,, Ona je ešte stále tu Kail, neodišla. žije v mojom, tvojom a otcovom srdci." Jeho láskaví hlas ju prinútil sa naňho pozrieť, zdvihla hlavu a pozrela ne neho svojimi uplakanými očami. Zdvihol ruku a utrel jej kotúľajúcu sa slzu.

            Adam knim pristúpil a oboch ich vzal do svojho láskavého náručia. ,,Tvoj brat má pravdu. Mama by nebola šťastná keby si preplakala celí život. No tak už pome, inak nás tu zastihne aj zima." Kailin prikývla pustila kvet na mamin hrob, rozlúčila sa a spolu s bratom a otcom vyšli z cintorína.

            Okrem nich sa tam však zdržal ešte jeden. Tmavá postava zahalená v sivo kabáte ich celí čas pozorovala. Keď odišli vykročila k Marrinmu hrobu, kľakol si niečo pošepkal, vzal kvet ktorí tam nechala Kailin a postavil sa na odchod. Pri bráne však ešte zastal a naposledy sa pozrel smerom k hrobu a vyšiel.