Prebudenie

Obaja sa na ňu len nemo pozerali. Nedokázali zo seba vydať ani hláska, len sa na ňu pozerali akoby nechceli uveriť jej slovám. Dievča pomaly pustilo jej ruku a postavilo sa vedľa chlapca. Iskra ktorú mali obaja v očiach pri príchode pomaly pohasínala.

Dievča znova podišlo k posteli a pomaly sa spýtalo. „Ty... ty ne... nevieš.... nevieš kto sme?“

Mija len mierne pokrútila hlavou. Výraz v jej tvári sa znova zmenil. Znova začala plakať. Mija svoju pozornosť upriamila na chlapca. Ten len krútil hlavou a niečo si nezrozumiteľne mrmlal. Vyzeral že si chce niečo zlého vytriasť z hlavy.

Doktor medzi tím odišiel z izby, ostali tam sami. Dievča pri posteli usedavo plakalo. „Plače? Ale prečo? Kto sú, prečo sú tu?“

Po chvíli ticha sa chlapec pohol k posteli. Naklonil sa k Miji a po krátkom zaváhaní sa jej dotkol. „ Ty si nás nepamätáš, Mija? Ja som Erik a toto...“ ukázal na vedľa stojace dievča „... to je Miki. Sme priatelia už od mala.“ Pri týchto slovách sa mu v očiach zračila nádej. Takto z blízka si všimla že má ostré črty tváre, bol celkom pekný.

Mija sa pozrela raz na Erika a raz na Miki. Nevedela kto sú, no oni ju asi poznali. Obaja dychtivo očakávali čo povie. „Miki? Erik? Mija?“ Pomaly znova pokrútila hlavou. „Kto ... je Mija?“

Miki aj Erik po jej odpovedi ostali stáť akoby pred nimi stála samotná smrť a nie Mija. Obaja čakali 8 rokov kým sa preberie. Hlavne Erik dúfal a veril že sa to raz stane, Všetko čo sa jej stalo si kládol za vinu. Kvôli nemu Mija spadla z rokliny a ostala v kóme. Čakal 8 rokov aby sa jej ospravedlnil za to čo sa stalo, aj keby ho za to nenávidela. A teraz keď je konečne hore si na nič nepamätá.

Erik pomaly ustupoval od postele. Ako išiel ďalej stále viac a viac krútil hlavou. V jeho tvári sa odzrkadľovala bolesť. Aj on už mal slzy na krajíčku. Miki si snažila chrbtom ruky utrieť slzy a trocha sa upokojiť no nadarilo sa jej to. Jej smútok bol stále väčší. Otočila sa k Miji chrbtom a prebehla k Erikovi, pevne sa ho chytila a spustila ešte silnejší nárek. Zviezla sa k zemi pri Erikovi ktorý si k nej kľakol a tiež potichu vzlykal.

„Spravila som niečo zle? Prečo znova tak plačú?“ Ako sa na nich Mija pozerala pocítila niečo zvláštne, Zdalo sa jej že ich plač je teraz iný, vedela to no nedokázala to vysvetliť. Ani si to neuvedomila a pocítila niečo mokré na svojom líci. Aj ona plakala, ale prečo? Nemá predsa žiadny dôvod plakať. „ Čo sa to so mnou deje? Ničomu nerozumiem.“

Po chvíli sa Erik osmelil a podišiel znova k Mijinej posteli. Chcel niečo povedať no v tom sa s hrmotom otvorili izbové dvere a v nich sa objavila elegantne oblečená, ale zadýchaná žena. Hneď za ňou sa objavil o niečo vyšší muž. Žena mala oblečené červené priliehavé šaty a na hlave mala obrovský klobúk. Jej tmavé vlasy voľne padali na ramená. Muž mal na krátko ostrihané vlasy a na sebe mal oblečený hnedý oblek.

Keď žena uvidela Miju pustila dvere a podišla k posteli. Erik jej uvoľnil cestu. Nahla sa k nej a tuho ju objala. Keď sa priblížila Mija pocítila silnú vôňu. Po žene sa k posteli pristavil aj muž a aj on ju objal.

Žena sa nachvíľu odtiahla a chytila si jej tvár do dlaní. V očiach mala slzy rovnako ako Miki s Erikom. Žena ju jemne pohladila po tvári a po vlasoch. Na jej tvári sa objavil prekrásny úsmev. Potom ju znova objala.

Mija nevedela z akého dôvodu prišli ani kto je tá žena, ale v jej náručí sa cítila príjemne. Mija sa zadívala za muža a ženu po Miki a Erikovi. Miki si lemom rukáva utierala uslzenú tvár a potichu sa snažila zadržať slzy, Erik už síce neplakal, ale vypadal trocha nesvoj akoby sa mal každú chvíľu zosypať. Obaja sa pozerali na tých dvoch ľudí a na ňu.

Muž stojaci pri žene ju odtiahol. Žena sa podvolila a pustila Miju. „ Vedeli sme to, verili sme že sa preberieš, Mija.“ Žene bolo trocha zle rozumieť pretože stále plakala.

Mija sa pozrela najprv na muža potom na ženu. „Prepáčte, ale kto ... kto ste?“

Pri jej slovách žene zamrzol úsmev na perách. V jej očiach svietila otázka. U muža to bolo rovnako, len obaja strnulo stáli na mieste. „Je to rovnaká reakcia ako pri tých dvoch. Čo sa to tu deje?“

„ Vaša dcéra trpí stratou pamäti.“ Ozval sa odo dverí doktor Iselsky. „Pár takých prípadov tu už bolo že po prebudení nemohli rozprávať, hýbať sa alebo stratili svoje spomienky.“

„ Takže Mija si na nás nespomína, doktor?“

„ Nie, pani Koress. Jej spomienky sa niekde ...... stratili.“

Pri doktorových slovách sa pani Koress podlomili kolená. Všetky oči v miestnosti sa upierali na doktora. Všetci čakali čo povie.

„ Doporučujem jej spraviť vyšetrenia a potom aj začať z liečbou. Čo najskôr by bolo najvhodnejšie.“

Pani Koress len zalomila rukami a vyvrátila oči dohora. Pán Koress jej položil ruky na plecia a pozrel sa na doktora: „ Je... je nejaká šanca že sa vylieči doktor?“

Doktor Iselsky na chvíľu zaváhal. „ Áno je tu šanca že sa vylieči. Ak budete súhlasiť, tak by sme ju tu nechali ešte tak 4 dni na pozorovanie. Potom by sme sa dohodli o ďalšom postupe.“

Pán a pani Koress na seba mlčky pozreli. „ Dobre teda. Zverujeme ju do vašich rúk doktor Iselsky.“ Odvetila pani Koress.